Demokracia uvedomelých občanov a občianok
Winstonovi Churchillovi, ktorý bol v roku 2002 obyvateľmi Spojeného kráľovstva v ankete vybratý za najväčšieho Brita, je prisudzovaný výrok „Demokracia je najhoršia forma vládnutia, okrem tých všetkých ostatných, ktoré už ľudia vyskúšali“. Churchillovi je však zároveň prisudzovaný aj výrok „Najlepším argumentom proti demokracii je päťminútový rozhovor s priemerným voličom“. Tieto dva Churchillove výroky sú v zdanlivom protirečení. Ale nie sú.
Moderná (liberálna) demokracia môže fungovať dobre len vtedy, keď ju uvádzajú do chodu a dennodenne ju v ňom udržiavajú uvedomelí občania a uvedomelé občianky. Demokratická moc znamená aj – a predovšetkým – zodpovednosť. Zodpovednosť na oboch stranách základnej mocenskej hierarchie. Čiže u tých, ktorý moc prakticky vykonávajú – politikov, ústavných a verejných činiteľov, ale aj u tých, ktorí politikom svoju originálnu moc zverujú – teda občanov a občianok.
Zodpovedné nakladanie s mocou predpokladá kritickú úroveň informovanosti a vzdelanosti. Áno, aj vzdelanosti a zbehlosti v základných otázkach demokracie, ľudských práv a fungovania právneho štátu. Schopnosť kritickej analýzy, kontextuálneho myslenia, ale aj sebareflexie, morálneho zvažovania a schopnosti poučiť sa z vlastných chýb. Neinformované a ignorantské rozhodovanie je lotéria. Hitparáda popularity. Alebo reality show. V každom prípade nezodpovedné nakladanie s mocou.
Tieto súvislosti si veľmi dobre uvedomoval profesor Miroslav Kusý, ktorý nás 13. februára navždy opustil. Autor tohto článku ho osobne spoznal až po roku 1989. Najviac si preto cení práve tie jeho aktivity, ktoré súvisia s úsilím o výchovu a vzdelávanie uvedomelých, demokraticky mysliacich a cítiacich mladých ľudí. Miroslav Kusý bol prvým rektorom Univerzity Komenského. Zakladal UNESCO Katedru pre výchovu k ľudským právam. Spoluzakladal a dlhé roky odborne i ľudsky gestoroval Olympiádu ľudských práv, stredoškolskú aktivitu unikátnu nielen v streodeurópskom, ale aj v celoeurópskom kontexte. Stál tiež pri zrode Rady vlády pre ľudské práva.
Miroslav Kusý zakladal Slovenský helsinský výbor, dlhé roky bol jej predsedom. Po roku 2004, vstupom do Európskej únie sa dejiny na Slovensku skončili. Alebo sa to aspoň na chvíľu tak javilo. Aj Slovenský helsinský výbor utlmil svoju činnosť. Jeho aktivisti a aktivistky sa rozišli do iných verejných funkcií, alebo si založili vlastné organizácie. Koniec dejín však nenastal. Vznikla potreba obnoviť aj činnosť Helsinského výboru. V pôvodnej podobe sa to však už nedalo. Založila sa nová organizácia – Helsinský výbor pre ľudské práva na Slovensku, ako nie síce právna, ale ideová pokračovateľka pôvodných Helsinských princípov. Profesor Kusý sa stal čestným predsedom organizácie.
Winston Churchill vraj tiež povedal, že kto v mladosti nie je marxistom, nemá srdce, ale kto ním ostane aj po štyridsiatke, nemá rozum. Áno, Miroslav Kusý bol v mladosti marxistom a komunistom. Ale v štyridsiatke, ako jeden z veľmi mála Slovákov podpísal Chartu 77 a postavil sa čelom komunistickej totalite. Charta 77 bola jedným z prvých „produktov“ tzv. Helsinského procesu. Ten bol inšpirovaný Konferenciou o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorá sa konala v roku 1975 v Helsinkách. Na nej sa lídri všetkých európskych štátov – vrátane vtedajších komunistických – zaviazali medzi iným k dodržiavaniu ľudských a občianskych práv svojich obyvateľov.
Helsinský proces sa inštitucionálne zavŕšil v roku 1992 založením Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Slovenská republika je toho roku predsedajúcou krajinou OBSE. Rok slovenského predsedníctva v OBSE by mal byť vyhlásený za rok Miroslava Kusého. K tomu by ale mala Slovenská republika dostáť. Ešte stále je na to šanca.
Článok predsedu HVS Kálmána Petőcza v denníku N
Samantha, hviezda samitu
Prednedávnom sa v Bruseli uskutočnil Prvý samit Európskej únie o vzdelávaní. Zúčastnilo sa na ňom dvadsať ministrov a ministeriek členských štátov EÚ a mnoho ďalších prominentných politických hostí. Hviezdou podujatia sa však stala – aspoň v očiach mnohých prítomných – mladá dáma s menom Samantha Cristoforetti. Ak by sa samit ukončil už po odznení jej príspevku, ktorý nasledoval hneď po úvodnom príhovore eurokomisára Navracsicsa, o nič podstatné by svet neprišiel. Jej príspevok totiž stručne, jasne a zároveň „ľudskou rečou“ ozrejmil všetky podstatné momenty, o ktorých sa na samite diskutovalo. Samantha pritom oficiálne s politikou ani manažovaním školských systémov nemá nič spoločné.
Že ste o Samanthe ešte nikdy nepočuli? Možno sa vám o nej aspoň niečo marí. Samantha Cristoforetti je totiž talianska astronautka, ktorá pred troma rokmi strávila 199 dní na orbite ako členka posádky Medzinárodnej vesmírnej stanice. K hviezdam má teda skutočne blízko a v súčasnosti je jedinou aktívnou európskou astronautkou.
Samantha na základe vlastných skúseností a vlastného životného osudu sformulovala svoje odporúčania, ako by malo európske vzdelávanie vyzerať. Najdôležitejšie na základnom stupni vzdelávania je podľa nej to, aby škola nezničila záujem detí o učenie, ich prirodzenú túžbu po objavovaní a schopnosť fascinácie novými poznatkami. Rodina aj škola by mali pre deti poskytnúť tvorivú, dôvernú a prívetivú atmosféru. Ona mala šťastie, že aj rodina, aj učitelia a učiteľky v škole ju práve v tomto podporovali. Viedli ju aj k tomu, aby bola cieľavedomá, vytrvalá, odolná. Étosom jej rodiny bolo heslo volere è potere (kde je vôľa, tam je aj cesta). Naučila sa veriť vo svoje vlastné sily, ale zároveň mať dôveru k ostatným. Každé dieťa by malo mať túžby a sny, pretože aj vďaka nim sa stáva lepším človekom.
Záujem o technické a prírodné vedy sa v nej prebudil skoro, v tínedžerskom veku. Keďže navštevovala „klasické“ talianske gymnázium, v kurikule prevažovali humanitné predmety. Nepovažuje to však za vážny nedostatok či problém, a to z viacerých dôvodov. Pri učení sa prírodovedných predmetov dôležitejšia ako suma nahromadených informácií a poznatkov je práve metóda – vedecká metóda – ktorou si poznatky osvojujeme. Mať dobré základy, ovládať vedeckú metódu, vedieť ako sa učiť, pestovať túžbu po poznaní – to sú kľúče k úspechu. Napriek technickým vymoženostiam prenikajúcich i do systému vzdelávania je úloha učiteľa a učiteľky nezastupiteľná. Oni musia naučiť deti ovládať uvedené kľúče k poznaniu, orientovať sa v záľahe informácií a viesť k ich kritickému mysleniu.
Áno, v dnešnom svete štvrtej industriálnej revolúcie je určite nutné zvýšiť dôraz na osvojenie si prírodovedných, technických a inžinierskych zručností. Nemalo by sa to však diať na úkor vedomostí, zručností a hodnôt humanitných. Humanitné disciplíny takisto prispievajú k zdokonaleniu analytických schopností, kritického myslenia a uvažovania v kontextoch a súvislostiach. Zároveň však napomáhajú k zvyšovaniu sociálnej a kultúrnej kohézie spoločnosti a k jej celkovej humanizácii.
Napriek všetkým výdobytkom techniky ostáva podstatným znakom človeka to, že sa vyjadruje v myšlienkovo bohatých, komplexných a esteticky pôsobivých slovných a písomných výpovediach. Ľudská reč redukovaná na „čvirikanie“ (tweetovanie), či iné radikálne zjednodušené formy komunikácie, nie je to pravou ľudskou rečou. V tomto zmysle je znepokojujúce, že úroveň porozumenia písanému textu, ale i schopnosť formulovať komplexné slovné výpovede u mnohých detí a mladých ľudí klesá.
Samantha Cristoforetti kládla veľký dôraz na interkultúrne vzdelávanie. Jeho súčasťou by malo byť aj učenie sa iných jazykov. Ona strávila už počas stredoškolských štúdií jeden školský rok v Amerike. Naučila sa vynikajúco po anglicky, avšak zároveň bol pre ňu pobyt v USA prvým veľkým „kultúrnym šokom“. Každé dieťa v stredoškolskom veku by podľa nej malo absolvovať ročné štúdium v inej krajine – nielen kvôli jazyku, ale aj preto, aby spoznalo iné kultúry a naučilo sa ich rešpektovať a akceptovať. Európania by mali omnoho viacej vedieť vzájomne o sebe, aj na úkor poznania niekedy naozaj nepodstatných a nezaujímavých detailov o svojej vlastnej kultúre.
Samantha Cristoforetti ovláda päť jazykov – okrem rodnej taliančiny aj nemčinu, angličtinu, francúzštinu a ruštinu. V každom z týchto jazykov absolvovala časť svojich štúdií. Univerzitu navštevovala v Mníchove, s ročným pobytom v Toulouse, magisterské štúdium potom ukončila v Moskve. Ďalšiu univerzitu so zameraním na bojové letectvo absolvovala v Neapole, s ročným pobytom v Texase. Po niekoľkých rokoch strávených v radoch talianskeho vojenského letectva bola vybraná Európskou vesmírnou agentúrou do astronautického výcviku. Na vyslanie do vesmíru sa pripravovala na Bajkonure v Kazachstane. Kariérna dráha Samanthy Cristoforetti je teda učebnicovým príkladom študijnej i pracovnej mobility, ktorej rozvoj si Európska únia na samite stanovila za cieľ.
Škola by mala podľa Samanthy podporovať vieru vo vlastné sily, sebavedomie a súťaživosť. Súťaživosť však nie je samoúčel, zároveň s ňou musia byť pestované aj také cnosti ako kooperatívnosť, schopnosť spolupráce a tímový duch. Nové výzvy, ktorým ľudstvo čelí, sa bez zásadne vylepšenej kooperácie na globálnej úrovni nebudú dať riešiť. „Všetci sme členmi a členkami posádky vesmírnej lode s názvom Planéta Zem – prežiť môžeme len vtedy, ak sa naučíme celosvetovo spolupracovať.“
Článok predsedu HVS Kálmána Petőcza pre Denník N 19. februára 2018
Flexibilná solidarita a ľudské práva v praxi
V Srbsku a Maďarsku mrznú tisíce utečencov – mužov, žien a detí – v krutej zime. Človek by očakával, že teraz nastala tá správna chvíľa na uplatnenie flexibilnej solidarity, čo je inovácia uvedená do pojmológie spoločnej azylovej a migračnej politiky Európskej únie slovenským predsedníctvom. Inovácia prebraná ostatnými štátmi Visegrádskej skupiny, o autorstvo ktorej sa sporí aj maďarská vláda.
Utečencov na území našich krajín nechceme, nezapadajú do nášho kultúrneho vzorca, mohli by sa medzi nimi ukrývať teroristi. Pomohli by sme na miestach, odkiaľ utečenci prichádzajú. Lenže to nie je také jednoduché. Je to ďaleko, je tam komplikovaná a neprehľadná situácia, väčší hráči si už vylámali zuby, vrátane Ameriky. Nemáme dosť prostriedkov, vojenskej sily ani logistického zázemia. „Zlepšenie situácie v štátoch, odkiaľ utečenci prichádzajú“, je pekná myšlienka, ale z úst politikov V4 v danom kontexte silne pokrytecká.
A čo tak teda, milá vláda, sa rozhýbať a uplatniť princíp flexibilnej solidarity trebárs na utečencov v Srbsku? Veď, ako minister Kaliňák podotkol pri vysvetľovaní princípu flexibilnej solidarity na jeseň v Bruseli, „migranti sú predsa ľudské bytosti, nie čísla“. Zatiaľ to však skôr vyzerá tak, že sú považovaní práve len za tie čísla.
Väčšie angažovanie sa v Srbsku by znamenalo z našej strany pomoc nielen utečencom, ale aj srbským autoritám. Srbský a slovenský národ predsa viažu stáročná družba a spoločný osud. Zdá sa však, že štáty V4 si flexibilnú solidaritu predstavujú najmä ako príspevok k svojej vlastnej bezpečnosti. Pošleme tam zopár desiatok policajtov, avšak konkrétnu ľudskoprávnu a humanitárnu pomoc prenecháme dobrovoľníkom a mimovládkam. Tak, ako je to aj v prípade marginalizovaných rómskych komunít. V najlepšom prípade ich máličko podporíme malými grantíkmi, aj to veľmi neochotne.
Možno je moje hodnotenie nespravodlivé. Možno, že sa na úrade vlády, ministerstve vnútra a ministerstve zahraničných vecí už rozbehla mašinéria, aby Slovenská republika flexibilne (čiže rýchlo a pružne) reagovala na vzniknutú situáciu. Možno sa problému bude venovať aj rada vlády pre ľudské práva, ktorá je teraz v gescii ministerstva spravodlivosti. Osobne by som to vrelo očakával. Nakoniec, je to aj ľudskoprávna a morálna otázka.
Rada vlády pre ľudské práva štyri roky strávila debatami – niekedy neplodnými – o ľudskoprávnej stratégii štátu. Tá bola nakoniec vlani prijatá. Načim by ju bolo uplatniť v praxi. K tomu je však potrebné, aby aj rada brala svoju úlohu vážne, a aby aj vláda brala vážne svoju radu, ak si ju už zriadila. To znamená, že rada by mala fungovať nie ako bezduchá schvaľovacia mašinéria predkladaných formálnych dokumentov a správ, ale ako poradný orgán vo veciach zásadného významu.
Mali by to byť dôležité otázky vzťahu ľudských práv a bezpečnosti, ľudských práv a demokracie, ľudských práv a právneho štátu, ľudských práv a morálky a áno, aj ľudských práv, globalizácie a migrácie. Lebo veď ako chceme budovať demokraciu bez systematického vzdelávania k demokracii a ľudským právam? Ako chceme „bojovať“ proti extrémizmu, keď sama ministerka spravodlivosti na stránkach tohto denníka pripustila, že nepriatelia liberálnej demokracie sa nachádzajú vo všetkých politických stranách, nielen v tej jednej, na ktorú všetci ukazujú prstom? Aká je kvalita práva na slobodu prejavu, keď značná časť intelektuálnej elity sa stráni vyjadrovať k verejným záležitostiam, lebo sa (oprávnene) bojí o svoju existenciu? Keď tí, čo sa ozvú v mene spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti, sú biele vrany, pričom vo fungujúcom právnom štáte by to malo byť presne naopak? Tí, čo sa právnemu štátu spreneveria, by mali byť označení za vrany čierne.
Článok predsedu HVS Kálmána Petőcza pre Denník N 13. januára 2017
Jeme len to, čo sme si sami navarili
(O absencii systematického vzdelávania k demokratickému občianstvu a ľudským právam)
Moderná demokracia založená na rešpekte k ľudským právam a zásadám právneho štátu nie je stav, ktorý sa automaticky reprodukuje s každým východom slnka.
Demokraciu a rešpekt k právam treba neustále kultivovať, a to nie je možné bez toho, aby sa občanom a občiankam dostalo aj patričného vzdelania a výchovy v tejto oblasti.
Jedným zo základným atribútov demokracie je právo voliť. Tak ako všetky ľudské práva aj toto právo je univerzálne, všeobecné. Ale rovnako ako pri ostatných ľudských právach aj s právom voliť je spojená aj určitá občianska zodpovednosť.
Limity uplatňovania ľudských práv sú dané rešpektovaním práv iných. Z hľadiska dôsledkov je potom irelevantné, že sme svoje právo uplatnili bez dostatočného vedomia o podstatných faktoch a súvislostiach.
Keďže sa často pracovne stretávam s mladými ľuďmi, chápem ich argumenty o tom, prečo mnohí z nich volili stranu Mariana Kotlebu. Napriek tomu je zrejmé, že niekde sa stala veľká chyba.Na stránkach tohto denníka už bola reč o tom, ako po druhej svetovej vojne Američania a Briti zaviedli povinnú výchovu k demokracii vo svojich okupačných zónach v Nemecku. U nás sa po páde komunizmu žiadna systematická výchova k demokracii a ľudským právam nezaviedla. Verejní činitelia si azda predstavovali, že keď princípy demokracie a katalóg základných práv a slobôd zahrnú do ústavy, tak sa aj automaticky, samy od seba realizujú?
Potrebu hodnotovej výchovy si však postupne čoraz viac uvedomovalo medzinárodné spoločenstvo. Dohovor OSN o právach dieťaťa z roku 1989 stanovuje za jeden z najdôležitejších cieľov vzdelávania „posilňovanie úcty k ľudským právam a základným slobodám“. Svetová konferencia o ľudských právach vo Viedni v roku 1993 vyzvala členské štáty OSN, aby zahrnuli vyučovanie o demokracii, ľudských právach a právnom štáte do vzdelávacích obsahov vo všetkých inštitúciách formálneho i neformálneho vzdelávania.
Európsky parlament a Rada EÚ prijali v roku 2006 odporúčanie, aby štáty v procese celoživotného vzdelávania venovali rozvíjaniu občianskych, sociálnych a kultúrnych kompetencií rovnocennú pozornosť ako ostatným kompetenciám (jazykovým, prírodovedným, digitálnym, technickým). Rada Európy prijala v roku 2010 Chartu o vzdelávaní k demokratickému občianstvu a ľudským právam. Tieto všetky politické a právne záväzky prebrala aj Slovenská republika.
Napriek tomu, ak sa pozrieme, čo, v akom rozsahu a akým spôsobom sa na mnohých našich školách učí o demokracii, ľudských právach, európskych inštitúciách a hodnotách, novodobých dejinách, musí nás prepadnúť totálne zúfalstvo.
Čudujeme sa, že mladí ľudia nejdú voliť do Európskeho parlamentu, pritom o Európskej únii sa učia spolu tri-štyri hodiny za celé obdobie povinnej školskej dochádzky. Sú pripravení chrániť európsku či národnú kultúru pred utečencami, židmi či Cigánmi, ale o podstate európskej kultúry mnohí nedokážu povedať dve súvislé vety.
Čudujeme sa, že niektorí nevedia identifikovať symboliku nacizmu a fašizmu a jeho ideologické korene, keď dejinám 20. storočia sa v škole takmer vôbec nevenujú. Buď na to neostane čas a priestor, alebo sa týmto témam učiteľ či učiteľka radšej vyhne. Neexistuje dostatok kvalitných učebných textov a metodických návodov a pomôcok, a učiteľ občianskej náuky a etiky je často nekvalifikovaný.
Napriek tomu nie je situácia až taká beznádejná. Už v roku 1992 bola založená na Univerzite Komenského UNESCO Katedra pre výchovu k ľudským právam. Mimovládne organizácie venujú mnoho času a energie neformálnemu vzdelávaniu rôznych cieľových skupín k demokratickým hodnotám a ľudským právam. Práve prebieha 18. ročník Olympiády ľudských práv pre žiačky a žiakov stredných škôl, na ktorej sa každoročne zúčastňujú stovky mladých ľudí.
Olympiádu predstavitelia OSN a Rady Európy chvália ako vzorový projekt nasledovaniahodný aj v zahraničí. Mnohí učitelia a učiteľky si uvedomujú potrebu zmeny. Netreba preto vymýšľať svetoborné novoty. Stačilo by s plnou vervou podporiť už existujúce pozitívne iniciatívy a štruktúry a konečne začať zodpovedne plniť (v praxi, nie na papieri) naše medzinárodné záväzky.
Naše kompetentné orgány ani „štandardných“ politikov však vec občianskeho a demokratického vzdelávania nenadchýna. Naopak, politici neustále verejnosti podsúvajú tézu o zbytočnosti a ekonomickej neefektívnosti humanitného vzdelávania.
Všetky hore uvedené iniciatívy pôsobia s minimálnou podporou štátu. Bez dobrovoľnej práce niekoľkých desiatok zanietených ľudí by boli už dávno zanikli. Takýto spôsob práce je však z dlhodobej perspektívy neefektívny.
Ak sa takto dostanú kvalitné vzdelávacie obsahy trebárs k dvadsiatim percentám mladej populácie, je to pekné, avšak nevytvára sa tým potrebná kritická masa pre dlhodobé udržanie sociálnej a občianskej kohézie v spoločnosti.
Napokon, aj volebné právo má sto percent oprávnených voličov, nielen dvadsať percent. Ďalšie zanedbávanie systematického vzdelávania k demokratickým hodnotám a európskemu povedomiu v rámci formálneho vzdelávania pre všetkých je cesta do pekla.
Vlani vláda po strastiplných negociáciách konečne prijala celoštátnu stratégiu ochrany a podpory ľudských práv. Na jej schválenie malo nadväzovať prijatie akčného plánu pre vzdelávanie k demokratickému občianstvu a ľudským právam. K tomu však zatiaľ nedošlo a osud uvedeného plánu je naďalej zahalený hmlou.
Žiadna z politických strán sa vo svojom volebnom programe k tejto téme nevyjadrovala. Možno dve-tri z nich, avšak veľmi nepriamo a neurčito.
Jeme len to, čo sme si za posledných 25 rokov sami navarili.
Článok predsedu HVS Kálmána Petőcza v denníku SME