Deklarácia ľudských práv OSN dnes
10. decembra 1948 bola prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN (Deklarácia) a tento deň bol následne vyhlásený za medzinárodný deň ľudských práv. Napriek značnému pokroku možno konštatovať, že základné ľudskoprávne výzvy v dnešnom svete sú v zásade tie isté, ako pred sedemdesiatimi rokmi, v čase prijatia Charty OSN a Deklarácie.
Charta i Deklarácia sú založené na uznaní dvoch základných princípov: politickej a územnej zvrchovanosti štátov na jednej strane a univerzálnych ľudských práv na strane druhej. Ako však zabezpečiť univerzálnosť ľudských práv, ak ona nemá byť len deklaratívna a ak sa zároveň nemá porušiť princíp štátnej zvrchovanosti? Napätie vyplývajúce zo súčasnej platnosti oboch princípov vidíme aj na politickej a humanitárnej kríze spôsobenej situáciou v Sýrii a na Strednom Východe.
OSN a regionálne organizácie (na našom kontinente napr. Rada Európy či OBSE) vytvorili mnoho mechanizmov a nástrojov na zladenie oboch princípov. Bezpečnostná rada OSN môže autorizovať ozbrojenú intervenciu v danom štáte, ale len v prípade genocídy – vážneho a masového porušovania ľudských práv, pričom je ale potrebný súhlas všetkých piatich stálych členov Bezpečnostnej rady.
Ináč sa presadzovanie ľudských práv na medzinárodnej úrovni uskutočňuje „mäkkými“ prostriedkami: prijatím približne dvoch tuctov ľudskoprávnych dohovorov a ich monitorovaním, činnosťou Rady OSN pre ľudské práva a Vysokej komisárky OSN pre ľudské práva, v Európe aj prostredníctvom jurisdikcie Európskeho súdu pre ľudské práva pre oblasť občianskych a politických práv a základných slobôd.
Všetky uvedené spôsoby presadzovania univerzálneho charakteru ľudských práv sú zdĺhavé a komplikované. V konečnom dôsledku je totiž hlavným garantom ochrany a podpory ľudských práv štát. A práve z toho vyplýva druhá kľúčová výzva, ktorá nás sprevádza celých sedemdesiat rokov. Štát je síce hlavným garantom ľudských práv, ale zároveň je aj ich hlavným potenciálnym porušovateľom. Napokon, Všeobecná deklarácia ľudských práv vznikla bezprostredne ako reakcia na zverstvá štátu – nacistického štátu a implicitne aj Stalinovho sovietskeho režimu. Napokon, delegácie Sovietskeho zväzu a vtedy už komunistického Československa, Poľska a Juhoslávie za Deklaráciu ani nehlasovali.
Aby štát mohol efektívne garantovať bezpečnosť a práva a svojich obyvateľov, musí byť dostatočne silný. Pri neexistencii dostatočných záruk však svoju silu a moc môže zneužiť. Toto poučenie musíme mať na pamäti práve v tieto dni, keď väčšina nášho parlamentu si pripomenula deň ľudských práv prijatím opatrení na posilnenie štátu, a to v skrátenom konaní, bez serióznejšej diskusie. V záujme ochrany pred (zatiaľ imaginárnou) teroristickou hrozbou.
Treťou výzvou a nenaplneným princípom Deklarácie je požiadavka systematického vzdelávania k ľudským právam a k demokratickému občianstvu. Ak chceme presadzovať svoje práva a ak máme rešpektovať práva iných, musíme ich poznať. Ak má byť štát hlavným garantom dodržiavania ľudských práv, musia si zástupcovia a zástupkyne štátnych úradov, ústavných orgánov a politických strán ľudskoprávne princípy osvojiť. Vo februári Vláda SR prijala po trojročných komplikovaných negociáciách ľudskoprávnu stratégiu, na základe ktorej sa do konca roku mali prijať konkrétne akčné plány. Je symptomatické, že zrejme jediným akčným plánom, ktorý nebude prijatý, je práve Akčný plán výchovy a vzdelávania k ľudským právam a demokratickému občianstvu.
Štvrtou pretrvávajúcou výzvou je samotné chápanie univerzálnosti ľudských práv. Čo to znamená, že „každý je nositeľom všetkých práv a slobôd“? Ľudské práva sú individuálne, každý človek je unikátnou bytosťou, hodnotou samou osebe. Ak sú práva čo len jedinej osoby vážne porušované, nemôžeme byť spokojní. Princíp univerzálnosti vylučuje zjednodušené generalizácie. Pri hodnotení úrovne stavu ľudských práv na Slovensku musíme vychádzať z toho, že sme členský štát Európskej únie.
Bývalý podpredseda ľudskoprávneho výboru Národnej rady SR často vyhlasoval, že na Slovensku nie sú žiadne problémy s dodržiavaním ľudských práv. Pravda, ak má niekto toľko peňazí, že si ich môže ukladať zabalené v alobale kade-tade, spravidla ho netrápi, či sú dodržiavané ľudské práva ostatných. Sýty hladnému neverí, a neplatí to len vo vzťahu bohatých a chudobných, ale vo vzťahu akejkoľvek väčšiny a akejkoľvek menšiny. Schopnosť vcítiť sa do situácie a postavenia druhého, schopnosť empatie a solidarity je cnosť, ktorá bola v našich končinách dlho systematicky potláčaná. Prístup demokratického právneho štátu k ochrane a podpore ľudských práv musí byť iný.
Slovensko-maďarská zmluva – dobrá či zlá?
Podpísanie Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou vtedajšími premiérmi Vladimírom Mečiarom a Gyulom Hornom pred dvadsiatimi rokmi, 19. marca 1995 v Paríži, bolo dobrým krokom. Zhodli sa na tom vo svojich hodnoteniach všetci vnútroštátni aktéri, aj tí, ktorí zmluvu v tom čase tvrdo kritizovali. Nakoniec, znakom nie veľmi nadšeného postoja k obsahu zmluvy naprieč celým vtedajším politickým spektrom v tých časoch bola skutočnosť, že slovenský parlament zmluvu ratifikoval až rok po jej podpísaní, 26. marca 1996, po dlhotrvajúcich polemikách nielen medzi vládou Vladimíra Mečiara a vtedajšou opozíciou, ale aj vo vnútri vládnej koalície – medzi Hnutím za demokratické Slovensko a Slovenskou národnou stranou.
Medzitým vláda a parlament stihli ešte prijať niekoľko kontroverzných zákonov, ktoré doteraz ovplyvňujú vzťah medzi slovenskou väčšinou a maďarskou menšinou na Slovensku. Prvým z nich bol jazykový zákon, ktorého jednu časť vyhlásil Ústavný súd v roku 1997 za protiústavnú. Druhým bol zákon o územnosprávnom členení, ktorý zafixoval neprirodzene vytvorené okresy na južnom Slovensku a hranice krajov stanovil spôsobom ignorujúcim prirodzene vytvorené regióny nielen na juhu, ale na celom území Slovenska. Možno to mala byť dodatočná garancia k tomu, aby sa žiadna z klauzúl zmluvy nemohla interpretovať ako dôvod presadzovania etnickej autonómie. Išlo najmä o odvolávku na Odporúčanie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1201, ktoré nevylučovalo vytvorenie menšinových samosprávnych orgánov v regiónoch, kde tvoria príslušníci národnostných menšín väčšinu. Na druhej strane, v období medzi podpisom zmluvy a jej ratifikáciou Slovenská republika pristúpila k Rámcovému dohovoru Rady Európy na ochranu národnostných menšín. Dohovor je napriek jeho menším nedostatkom doteraz najkomplexnejším medzinárodným dokumentom zakotvujúcim ľudské práva osôb patriacich k národnostným menšinám.
Práve kvôli odvolávke na Odporúčanie č. 1201 kritizovala vtedajšia parlamentná opozícia Vladimíra Mečiara najviac, a kvôli nej čelil kritike aj vo vnútri vládnej koalície. Riešenie sa našlo v tom, že súčasťou návrhu, na základe ktorého parlament vyslovil súhlas so zmluvou, bola aj verbálna nóta zaslaná vládou maďarskému partnerovi ešte pred podpisom zmluvy. V nóte sa píše: „Vláda Slovenskej republiky zdôrazňuje, že nikdy neprijala a v zmluve nezakotvila nijaké formulácie, ktoré by boli postavené na uznaní princípu kolektívnych práv pre menšiny a ktoré by pripúšťali vytváranie autonómnych štruktúr na etnickom základe. (…) Spolu s ďalšími príslušnými ustanoveniami dokumentu táto zmluva dôsledne rešpektuje uznávané európske štandardy, ktoré sú postavené výlučne na individuálnych právach osôb patriacich k národnostným menšinám. Preto akákoľvek iná interpretácia neprichádza do úvahy.“ Vtedajšia koalícia maďarských menšinových strán v NR SR zmluvu nepodporila, nepovažovala ju za dostatočne vyváženú.
Napriek všetkým peripetiám a výhradám som osobne patril vždy k zástancom slovensko-maďarskej zmluvy. Nielen preto, že preferujem diplomatické riešenia oproti silovým. Myslím si, že medzištátne zmluvy sa neuzatvárajú na rok či na dva a ich prínos sa prejavuje v dlhšom časovom horizonte. Z tohto pohľadu je nesporné, že zmluva prispela k „normalizácii“ vzťahov medzi oboma krajinami. V mnohých oblastiach – najmä v oblasti hospodárskych vzťahov, bezpečnostnej či energetickej politiky – výrazne prispela k oživeniu a rozvoju vzťahov k obojstrannému prospechu.
Slovenská strana, vrátane nezávislých analytikov, či verejne činných osobností považuje za jeden z najväčších prínosov zmluvy skutočnosť, že sa Maďarsko zaviazalo k rešpektovaniu neporušiteľnosti spoločných štátnych hraníc a územnej integrity Slovenskej republiky a k zdržaniu sa použitia sily alebo hrozby silou proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti susedného štátu. K tomu istému sa samozrejme recipročne zaviazala aj Slovenská republika. Avšak len maďarskú vládu k tomu bolo treba podľa niektorých domácich interpretácií „donútiť“, pretože ona sa to vraj dlho zdráhala urobiť.
Je pravda, že výrok prvého demokraticky zvoleného maďarského premiéra Antalla v júni 1990 o tom, že sa (v duchu) cíti ministerským predsedom pätnástich miliónov Maďarov, mohol vzbudiť oprávnené obavy na Slovensku. Takisto mohlo určité znepokojenie vzbudiť aj odstúpenie Maďarska od zmluvy o vybudovaní sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Následné silné vyhlásenia niektorých maďarských politikov po tom, čo Slovenská republika v roku 1992 jednostranne odklonila Dunaj pri Čuňove, aby mohla začať s výstavbou gabčíkovskej zdrže, len priliali olej do ohňa.
Myslím však, že význam klauzuly o neporušiteľnosti hraníc sa na slovenskej strane preceňuje. Premiér Antall si bol vedomý, že garancie neporušiteľnosti hraníc sú jednoznačne zakotvené už v Parížskej mierovej zmluve medzi Maďarskom a víťaznými mocnosťami z roku 1947, v Helsinskom záverečnom akte Konferencie o bezpečnosti a spolupráce v Európe z roku 1975 a napokon, aj v Charte OSN. Toho istého si musel byť vedomý aj Gyula Horn. Po spoločnom vstupe SR a MR do Európskej únie a NATO je aj táto časť zmluvy v podstate už historicky úplne prekonaná, ako to uviedol vo svojich komentároch k výročiu aj historik Dušan Kováč.
Paradoxne, najmenší pokrok sa dosiahol práve v tej oblasti, ktorej zmluva venuje najväčší priestor – v oblasti postavenia a práv národnostných menšín. Nemám pritom na mysli len realizáciu konkrétnych práv spojených so zachovaním a rozvojom národnostnej identity, či už Maďarov na Slovensku alebo Slovákov v Maďarsku, ale napríklad aj rozvoj prihraničných regiónov. Južnoslovenský región, najmä úsek medzi Šahami a Kráľovským Chlmcom ostal v mnohých ohľadoch najzaostalejším územím Slovenskej republiky, bez veľkých nádejí na radikálne zlepšenie, ale platí to aj pre opačnú stranu spoločnej hranice.
Podľa niektorých komentárov (napríklad podľa vyjadrenia profesora Kováča v relácii Rádia Slovensko K veci 19. marca) sa nič zásadne nezmenilo ani v oblasti menšinového školstva. V Maďarsku boli aj predtým slovenské školy vlastne školy maďarské, len s vyučovaním slovenského jazyka a kultúry ako predmetu, tento stav ostal zachovaný. Na Slovensku boli školy s vyučovacím jazykom maďarským aj pred tým, a na tom sa tiež nič nezmenilo. Samozrejme, zmluva k recipročnému porovnávaniu postavenia maďarskej menšiny na Slovensku a slovenskej menšiny na Slovensku zvádza, ale takéto porovnávanie nie je celkom korektné.
Ak kladieme otázku spôsobom, prečo má približne 20 tisíc oficiálne evidovaných Slovákov a Slovákov v Maďarsku len niekoľko škôl, v ktorých sa len predmet slovenský jazyk vyučuje po slovensky, tak analogická otázka vo vzťahu k slovenskému štátu by mala znieť nasledovne: Prečo nemá 40 tisíc oficiálne evidovaných Rusínov a Ukrajincov na Slovensku plnohodnotné školy s vyučovacím jazykom rusínskym alebo ukrajinským, prečo existuje len niekoľko málo škôl, kde sa vyučuje iba ukrajinský jazyk ako predmet? Ak staviame problém tak, že polmiliónová maďarská menšina má k dispozícii sieť škôl s vyučovacím jazykom maďarským, tak zároveň sa ale musíme pýtať, či kurikulá v týchto školách dostatočným spôsobom rešpektujú kultúrne špecifiká maďarskej národnostnej komunity a či má maďarská menšina reálne a efektívne možnosti a nástroje ovplyvniť vzdelávacie politiky štátu v oblastiach, ktoré sa ich týkajú?
Na všetky tieto otázky môžeme samozrejme odpovedať tak, že budeme rekriminovať históriu. Tá nám môže pomôcť pochopiť mnohé súvislosti, procesy a fakty, ale nepomôže nám v hľadaní výhodných a spravodlivých riešení pre dnes žijúcich ľudí a pre budúce generácie. Ak teda slovensko-maďarskú zmluvu doteraz ani jedna zo strán nevypovedala, lebo ju obe považujú za naďalej relevantnú, dôležitú a vzájomne prospešnú, tak z nej skúsme vyťažiť ešte viac, ako doteraz.
Článok predsedu HVS Kálmána Petőcza pre Denník N 20. marca 2015
K situácií na Ukrajine
Vyjadrujeme plnú solidaritu s ukrajinským ľuďom v jeho snažení o viac demokracie, slobodu, dôstojný život a možnosť nezávislej voľby svojej budúcnosti. Skláňame sa pred spomienkou obetí represálií a nepokojov.
Uvedomujeme si, že Ukrajina bola v dvadsiatom storočí jedným z najskúšanejších regiónov Európy, ktorý ťažko trpel v dôsledku genocidálnych politík dvoch totalitárnych režimov, boľševického a nacistického. Nemal však vždy šťastie ani na vlastných vodcov.
Obraňujeme právo obyvateľov a obyvateliek Ukrajiny na odpor proti zneužívaniu moci, tyranii a útlaku v situácii, keď už všetko ostatné zlyhalo a keď sa odstraňoval demokratický poriadok a závažným spôsobom sa porušovali ľudské práva.
Obraciame sa na súčasné i budúce štátne a mocenské orgány Ukrajiny, aby sa vo svojej činnosti dôsledne držali princípov demokracie, ochrany základných práv a slobôd a efektívne zamedzili šíreniu extrémistických prejavov a hnutí.
Obraciame sa na predstaviteľov Ruskej federácie, aby nezneužívali situáciu na Ukrajine na zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny a plne rešpektovali jej suverenitu.
Zasadzujeme sa za zvýšenú angažovanosť európskych a regionálnych orgánov a inštitúcií v riešení krízy, najmä Európskej únie, ale aj OBSE, Rady Európy, Vyšehradskej štvorky a BSEC (Organizácie pre ekonomickú spoluprácu v oblasti Čierneho mora). Sme za diplomatické riešenia, avšak nie také, ktoré obmedzia alebo spochybnia slobodnú vôľu Ukrajincov. Za riešenia, ktoré sú v súlade s Chartou OSN a s helsinskými princípmi OBSE, najmä čo sa týka ochrany európskej bezpečnosti, podpory integrity a suverenity Ukrajiny a plného rešpektovania všetkých ľudských práv jej obyvateľov a obyvateliek.
Najvyšší súd fakticky legitimizoval ponižovanie Rómov
Helsinský výbor pre ľudské práva na Slovensku vyjadruje hlboké znepokojenie nad rozhodnutím Najvyššieho súdu SR (uznesenie č. 4 Tdo 49/2012), potvrdzujúceho rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici. Podľa názoru týchto súdov rozširovanie letákov s textom „s tvojou dôverou určite dokážem (okrem iného) odstrániť nespravodlivé zvýhodňovanie nielen cigánskych parazitov“ nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia.
Odôvodnenie Najvyššieho súdu SR (ďalej: súd) je podľa nás exemplárnym príkladom abstrahovania od súvislostí, ľahko zistiteľných objektívnych skutočností a podstaty veci. Súd sa obsiahlo venoval miestami až bizarnej jazykovo-gramatickej analýze slov Cigán, cigáň a cigánsky, ktorej výsledkom je obhajoba neospravedlniteľného. Neanalyzoval celý inkriminovaný výrok, vzájomnú súvislosť jeho častí („cigánskych parazitov“), ani jeho objektívne dopady vo forme hanobenia etnickej skupiny. V gramatickej analýze súdu akosi uniklo, že celé verejné pôsobenie predsedu Ľudovej strany Naše Slovensko Mariána Kotlebu a organizácií, ktoré založil a ktorých je členom, sú objektívne známe skutočnosti, dostatočne dokumentujúce jeho skutočné úmysly.
Argumentácia súdu je založená najmä na skúmaní významu spojky „nielen”, ktorej použitie vraj potvrdzuje, že pán Kotleba „vyjadruje odhodlanie odstrániť (podľa neho) nespravodlivé zvýhodňovanie všetkých parazitujúcich občanov a nezameriava sa výlučne na konkrétnu etnickú skupinu”. Tým však paradoxne aj súd potvrdzuje, že obvinený sa zameriava na (celú) konkrétnu etnickú skupinu Rómov (Cigánov) a len mimochodom spomína aj akýchsi iných neidentifikovaných parazitov. Súdy, podľa nášho názoru, v tomto prípade fatálne zlyhali v ochrane základného ľudského práva – rešpektovania ľudskej dôstojnosti každého človeka. Ospravedlňovanie nenávistných prejavov ponižujúcich Rómov fakticky legitimizuje názor, že Rómovia sú menejcenní, a ich dôstojnosť má nižšiu hodnotu ako dôstojnosť ostatných obyvateľov štátu.
Rozhodnutie súdu však tvorí aj precedens, ktorý môže mať vážne následky nielen pre ďalší vývoj interetnických a interkultúrnych vzťahov na Slovensku, ale aj pre zdravý vývoj demokracie ako takej. Znamená totiž, že v budúcnosti ktokoľvek, kto bude chcieť hanobiť príslušníkov národov, etník a vierovyznaní (vrátane príslušníkov slovenského národa), sa môže vyhnúť postihu, ak do svojich výrokov vhodne doplní slovíčko „nielen”, alebo iné podobné slovo.
Argumentácia súdu je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v kauze Le Pen v. Francúzsko), s odporúčaniami Európskej komisie proti rasizmu (ECRI, Všeobecné politické odporúčanie č. 13 ), so záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ako aj s cieľmi kampane Rady Európy na obmedzenie nenávistných prejavov, do ktorej sa zapája aj Slovensko. Je len ďalším dôkazom toho, ako často slovenské súdy zlyhávajú pri ochrane základných ľudských práv.
K vyhláseniu sa pripájajú organizácie Centrum pre výskum etnicity a kultúry, Ľudia proti rasizmu, Rómsky inštitút a Nadácia otvorenej spoločnosti.
Aby Slovensko bolo krajinou pre všetkých
Dolu podpísané organizácie a jednotlivé osoby podporujeme iniciatívy vlády a štátnych orgánov, ktoré smerujú k zdokonaľovaniu ľudskoprávneho prostredia u nás, k zlepšovaniu kvality života obyvateľov Slovenskej republiky a tak i k napĺňaniu všetkých záväzkov, ktoré SR v tejto oblasti má. S plnou vážnosťou sa zasadzujeme za dopracovanie a prijatie Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v SR, ktorá by mala prispieť k uvedenému cieľu.
Problematike ľudských práv sa venujeme dlhodobo a systematicky, pričom svojimi aktivitami často nahrádzame nedostatočnú činnosť či chýbajúcu iniciatívu štátu. Snažíme sa o napĺňanie ľudskoprávnych princípov v Rade vlády SR pre ľudské práva a vo všetkých jej výboroch. Samotný zámer stratégie od začiatku vítame a aktívne podporujeme. Nemáme za sebou bohaté korporácie ani vplyvné inštitúcie. Máme však za sebou ľudí, čo žijú a chcú žiť v duchu ľudskoprávnych hodnôt.
Odsudzujeme všetky výroky a iné aktivity, ktoré urážajú a dehonestujú osoby dlhé roky sa zasadzujúce o pokrok v oblasti ochrany ľudských práv. V ostatnom čase sa útoky zamerali aj na niektorých členov vlády, najmä ministra Miroslava Lajčáka, jeho spolupracovníčky a iné osoby zastupujúce štátne orgány, ako aj na nezávislú expertnú obec, podieľajúcu sa na doterajšom procese tvorby ľudskoprávnej stratégie. Hlavným objektom nenávisti zaplavujúcej verejný i mediálny priestor sú však ľudia patriaci k menšinám a zraniteľným skupinám. So všetkými vyjadrujeme solidaritu.
Zasadzujeme sa za ľudské práva i za stratégiu na ich podporu a ochranu. Oceňujeme pozitíva, ktoré u nás v tejto oblasti nastali po roku 1989. Ak sa však ľudskoprávne princípy v praxi nenapĺňajú, nemajú pre ľudí cenu. Potrebujeme stratégiu, ktorá jasne poukáže na vzájomnú podmienenosť princípov demokracie, právneho štátu a dodržiavania ľudských práv. Stratégiu, ktorá jednoznačne určí rámec ochrany všetkých zraniteľných skupín spoločnosti, vrátane detí, seniorov a senioriek, národnostných, etnických a náboženských komunít, ľudí bez vyznania, žien, migrantov a migrantiek, azylantov a azylantiek, osôb so zdravotným postihnutím, LGBTI ľudí a ľudí žijúcich pod hranicou chudoby. Dokument, ktorý identifikuje prekážky lepšieho napĺňania a vymáhateľnosti ľudských práv a stane sa politickým záväzkom, ktorý určí nástroje, prostriedky a cesty zlepšenia súčasného stavu.
Vyjadrujeme znepokojenie nad tým, že viaceré kroky vlády a orgánov verejnej moci sú v protiklade s princípmi, z ktorých by ľudskoprávna stratégia mala vychádzať. Zákon o hmotnej núdzi, zrejme zasahujúci do ústavných práv občanov; nerešpektovanie zákonného a platného miestneho referenda v Tešedíkove; pochybné postupy polície v Moldave nad Bodvou a inde; pokračovanie kauzy Hedvigy Malinovej a novinárky Jany Teleki; vyjadrenia ústavných činiteľov spochybňujúce lojalitu a rovnosť obyvateľov patriacich k menšinám – tieto kroky v nás vyvolávajú pochybnosť o smerovaní ľudskoprávnych politík štátu. Žiaľ, žiadna z doterajších vlád nemá v tejto oblasti úplne čistý štít.
Chceme sa naďalej aktívne podieľať na formovaní ľudskoprávnych politík. Máme vôľu k dialógu – nielen s vládou, ale aj s organizáciami a ľuďmi, ktorí zrejme v dôsledku nedorozumenia či nepochopenia cieľov pripravovanej ľudskoprávnej stratégie k nej vyjadrujú odmietavé postoje. Takýto dialóg však nesmie popierať princípy demokracie a základné ľudskoprávne hodnoty, akými sú sloboda, rovnosť, dôstojnosť, spravodlivosť a solidarita. Má byť o tom, ako ich dostať do života. Mal by preto byť založený najmä a predovšetkým na odborných východiskách, na vzájomnom rešpektovaní, úcte a rovnocennom partnerstve. Postavme sa k nemu zodpovedne a vážne, aby sa Slovensko stalo skutočne krajinou pre všetkých.
V Bratislave, 24. októbra 2013
Signatári a signatárky vyhlásenia v mene organizácií:
- Kálmán Petőcz – Helsinský výbor pre ľudské práva na Slovensku
- Šarlota Pufflerová – Občan, demokracia a zodpovednosť
- Adriana Mesochoritisová – Možnosť voľby
- Laco Oravec – Nadácia Milana Šimečku
- Elena Gallová Kriglerová, Jarmila Lajčáková – Centrum pre výskum etnicity a kultúry
- Grigorij Mesežnikov, Martin Bútora – Inštitút pre verejné otázky
- Irena Biháriová – Ľudia proti rasizmu
- Zuzana Števulová – Liga za ľudské práva
- Martin Macko, Jana Jablonická Zezulová – Iniciatíva Inakosť
- Zuzana Kusá – Slovenská sieť proti chudobe
- Romana Schlesinger – Queer Leaders Forum
- Klára Orgovánová – Rómsky inštitút
- Géza Tokár – Okrúhly stôl Maďarov na Slovensku
- Branislav Mamojka – Národná rada občanov so zdravotným postihnutím
- Saša Draková – Slovenský výbor UNICEF
- Vanda Durbáková – Poradňa pre občianske a ľudské práva
- Helena Woleková – SOCIA
- Brigit Trimajová – POPI -SK (Inštitút procesorientovanej psychológie Slovensko)
- Liliana Bolemant – Phoenix, o.z.
- Ingrid Kosová – Quo vadis, o.z.
- Nora Beňáková – Človek v ohrození, o.z.
- Hana Fabry – Ženská sieť HEPY
- Jana Cviková, Jana Juráňová – Záujmové združenie žien ASPEKT
- Monika Bosá – EsFem, o.z.
- Rasťo Kužel – MEMO 98
- Katalin Hodossy – Tandem, o.z.
- Alena Pániková – Nadácia otvorenej spoločnosti
- Dušan Ondrušek – PDCS Slovensko
- Rado Sloboda – Amnesty International Slovensko
- Timea Stránska – Člověk v tísni – Slovensko
- Iveta Chovancová – ODYSEAUS, o.z.
- Katarína Glosová – Spoločnosť pre plánované rodičovstvo
- Ivan Hamráček – ETHOS, o.z.
- Andrej Kuruc – NOMANTINELS
- Roman Kollárik – FransFúzia
- Martina B. Pavlíková – Združenie Slatinka
- Marcela Barová, Matej Berenčík – Otvorme dvere, otvorme srdcia (ODOS)
- Apolónia Sojková – Záujmové združenie žien MyMamy
- Károly Tóth – Fórum inštitút pre výskum menšín
- Diákhálózat – Študentská sieť
- Slávka Mačáková – ETP Slovensko
Signatári a signatárky – súkromné osoby
- prof.Soňa Szomolányi, UK Bratislava;
- prof. Silvia Miháliková, UK Bratislava;
- Dargmar Horná, Bratislava;
- Peter Guráň, Modra;
- Viliam Figusch, Bratislava;
- Jana Kviečinská, Bratislava;
- Sylvia Porubänová Bratislava;
- Mária Kolíková, advokátka, Bratislava;
- Lucia Faltinová, podpredsedníčka rady pre ľudské práva;
- Jozef Hašto, psychiater;
- prof. Marta Botíková, UK Bratislava;
- Marek Hojsík, Bratislava;
- doc. Ivan Buraj, UK Bratislava;
- Ján Šajban, Bratislava;
- Michal Bočák, Prešovská univerzita;
- Peter Varga, Bratislava;
- Michal Zacharovský, psychológ, Ružomberok;
- Denisa Šoltésová, Prešovská univerzita;
- Lýdia Gabčová, Bratislava;
- Elena Ondrušková, Univerzita Komenského;
- Dávid Bosý, Prešov;
- Katarína Krnová, Zuzana Maďarová, Alexandra Ostertágová, ASPEKT, Bratislava;
- Lucia Najšlová, Praha;
- Marcel Zajac, Bratislava;
- Miroslav Kocúr, Marianka;
- Lucia Berdisová, Trnavská univerzita, ÚŠP SAV;