V dňoch 31. júla a 1. augusta 1975 sa v hlavnom meste Fínska, v Helsinkách, stretli na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe najvyšší štátni predstavitelia tridsiatich troch európskych krajín. Konferencie sa zúčastnili aj prezident Spojených štátov amerických a premiér Kanady. Významní politici svojimi podpismi potvrdili súhlas svojich štátov s dokumentom, ktorý dostal názov Helsinský záverečný akt.
O štyridsať rokov neskôr členovia a členky Parlamentného zhromaždenia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe – opäť v Helsinkách – zhodnotili hlavný význam a prínos Helsinskej konferencie nasledovnými slovami: „V dobe, keď bola bezpečnosť definovaná takmer výlučne vo vzťahu k vonkajšej bezpečnosti štátov, medzištátnym vzťahom a vojenským hrozbám, [Helsinská] dohoda prepojila politickú a vojenskú bezpečnosť s dvoma ďalšími dimenziami: hospodársko-environmentálnou a ľudskou. Bol to bezprecedentný krok v tom zmysle, že v prostredí pretrvávajúcej vyhrotenej nevraživosti medzi vzájomne súperiacimi [mocenskými] blokmi, otázka ľudských práv a základných slobôd ešte nikdy predtým nebola zvažovaná ako autentická bezpečnostná téma.“
Helsinský záverečný akt pozostáva z troch základných častí. Prvá časť, Deklarácia, obsahuje desať základných princípov, „ktorými sa budú riadiť vzťahy medzi zúčastnenými štátmi“. (Deklarácia je prílohou publikácie.) Kľúčovým z nášho pohľadu je princíp č. VII. nazvaný „Rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd včítane slobody zmýšľania, svedomia, náboženstva a presvedčenia“. Druhú časť dokumentu by sme dnešnou terminológiou mohli nazvať akčný plán. Ten pozostáva z troch kapitol, tzv. košov, ktoré podrobnejšie upravujú jednotlivé ustanovenia deklarácie. Prvý kôš sa zaoberá bezpečnostnými otázkami, druhý spoluprácou v oblasti
hospodárstva, obchodu, vedy a techniky a životného prostredia. Tretí kôš akčného plánu tvoria otázky ľudskoprávne, humanitárne a týkajúce sa spolupráce v oblasti kultúry, vzdelávania a výmeny informácií. Tretia základná časť dokumentu upravuje systém následných hodnotiacich schôdzok a monitorovania prijatých záverov.
Podpisom Helsinského záverečného aktu sa všetci európski štátnici vlastne prvý krát v dejinách zaviazali k dodržiavaniu ľudských práv štátmi, ktoré zastupovali. Navyše, uznali, že rešpektovanie ľudských práv nie je výhradne vnútroštátnou záležitosťou, ale môže sa stať aj predmetom medzinárodného dohľadu a kontroly. Skutočnosť – ako uvidíme v ďalších kapitolách – bola omnoho zložitejšia.
Publikáciu si môžete stiahnuť tu.